Vojvodina, administratívne Autonómna pokrajina Vojvodina je historické územie na severe Republiky Srbska. Z historického regionálneho členenia sa delí na tri regióny – Banát, Báčku a Sriem.
Od polovice 18. storočia sa súčasťou bohatej histórie tohto územia sa stávajú aj Slováci, ktorí sa do Báčky, Banátu a neskôr i do Sriemu sťahovali najmä z územia dnešného severného, stredného a najmä južného Slovenska, ako i z niektorých regiónov v dnešnom Maďarsku.
Okrem Slovákov, v priebehu 18. storočia túto oblasť kolonizovali najmä Nemci, Maďari, a Srbi ale aj Chorváti, Rumúni, Bulhari, Česi, Ukrajinci, Poliaci, Francúzi, Taliani, Rusíni, Rómovia, Židia a iní. Práve v takomto inoetnickom obkľučení si vojvodinskí Slováci vytvorili špecifickú kultúru ovplyvnenú často krát kultúrou iných etník s ktorými boli v kontakte, ale na druhej strane sa niektoré prvky kultúry prinesené z vlasti zakonzervovali a zostali takmer nenarušené až do druhej polovice 20. storočia. Takým sú napríklad i nárečie stredoslovenského typu, ktorým hovorí väčšina Slovákov vo Vojvodine, ale i nárečie západoslovenského typu, ktorým hovoria Slováci z obce Pivnica a Slováci rímskokatolíckeho vierovyznania v obci Selenča. Práve takéto nárečové skvosty sa dodnes uchovávajú a bežne používajú aj v terminológii odevnej kultúry tunajšieho slovenského etnika.
Odevná kultúra Slovákov je veľmi bohatá, podobne ako aj odevná kultúra na území dnešného Slovenska. Vplývali na ňu rôzne ekonomické, politické a náboženské faktory ale aj podnebie a etnická štruktúra Vojvodiny.
Medzi národy s ktorými Vojvodinskí Slováci boli neustále v kontakte boli najmä Nemci Maďari, Srbi a v menšej miere iné národy, ako Rumúni, Bulhari, Rómovia a iní. Svedčia o tom rôzne nárečové prvky prevzaté z Nemčiny (kirbaj – nem. Kirchweich/hody, firhanga – nem.Vorhang/záclona), z Maďarčiny (keteňa – maď. kőtény/zástera, fiťula – maď.fityula/čepiec, kosorúl – maď. kozsorú/veniec). Keď ide o jazykové prvky prevzaté zo srbčiny, tie sa do slovenského nárečia dostávali až v druhej polovici 20. storočia najmä prostredníctvom medií a častejšieho kontaktu so srbským obyvateľstvom (odchod do mesta za prácou, školou, zmiešané manželstvá), ale do dnes sa zachovali aj určité výrazy použivané ešte v prvej polovici a na prelome 20. storočia. Takými sú napríklad výraz džéga označujúci spodný čepiec v Aradáči, alebo skomolený výraz kalnér/kalnérka zo srbčiny karner, označujúci volánovú – fodravú sukňu v Pivnici. Určité lokálne nárečové slová vznikali aj v konkrétnych slovenských lokalitách a ich pôvod zatiaľ nie je známy (béňa – blúzka, panťuška – druh obuvy, cirkáš – šatka s ozdobnými strapcami, galôm – tkanica).
Z hľadiska regionálneho delenia tradičný odev by sme mohli rozdeliť do niekoľko skupín. V Báčke skupinu s podobným až identickým typom odevu tvoria Báčsky Petrovec a okolité dediny ako Hložany, Kulpín, Silbaš, Kysáč. V Báčke sa nachádzajú aj dediny, ktoré majú špecifický typ odevu charakteristický iba pre danú lokalitu. Takými sú Pivnica, Selenča, Laliť – v ktorom nachádzame prvky tradičného odevu charakteristické aj pre Selenču a taktiež aj pre Báčsky Petrovec.
V Banáte jednu skupinu s podobným až identickým odevom tvorí Kovačica a Padina a druhú skupinu dediny Jánošík, Hajdušica a Vojlovica. V Banáte sa nachádza taktiež aj dedina Aradáč so špecifickým typom tradičného odevu, charakteristickým iba pre túto lokalitu.
V Srieme jednu skupinu tvorí tradičný odev zo Staréj Pazovy a Slankamenských Vinohradov. Druhú skupinu tvoria dediny Dobanovce, Lúg, Binguľa, Erdevík a neďaleký Ilok v susednom Chorvátsku. Tradičný odev z týchto dedín je typovo podobný tradičnému odevu z Báčskeho Petrovca a okolitých dedín, lebo práve obyvatelia týchto dedín v Srieme pochádzajú zo spomenutých dedín v Báčke.
Okrem regionálnych rozdielov, v tradičnom odeve pozorujeme aj rozdiely na základe konfesionálnej príslušnosti. Jediným príkladom toho je dedina Selenča v Báčke, ktorej obyvatelia sú rímskokatolíckeho a evanjelického a.v. vierovyznania a z toho dôvodu sa v tejto dedine nachádzajú dva rozdielne typy tradičného odevu.
Tradičný odev vo Vojvodine sa menil a vyvíjal cez celé 20. storočia a na základe toho by sme ho mohli rozdeliť na starší typ s vývinovými variantami v prvej polovici 20. storočia a na novší typ s vývinovými variantami v druhej polovici 20. storočia. Vplývala na tu prvá a druhá svetová vojna, ekonomický zlá situácia po druhej svetovej vojne, ako aj rôzne politické a ekonomické zmeny v spoločnosti.
Tradičný odev mal rôzne funkcie. Poukazoval na status, vek, náboženskú príslušnosť, prostredníctvom neho sa vyjadroval vkus nositeľa, jeho nálady, emócie a taktiež určité odevné prvky mali rôzne magické a apotropajné funkcie. Odev v plnom slova zmysle, ako odev, ktorý sa používal sviatočne a všedne so všetkými týmito funkciami vo Vojvodine pretrval zhruba do 60. – 70. rokov 20. storočia, kedy mladšie generácie dievok a žien postupne nahradili tradičný odev konfekčným odevom, a tradičný odev si obliekali už len ojedinele na svadby, do kostola a iné sviatočné príležitosti. Staršia generácia žien sa však tradičného odevu vo väčšine prípadov nevzdáva a tak ešte v súčasnosti stále v určitých lokalitách môžme stretnúť najstaršiu generáciu žien v tradičnom odeve vo sviatočných ale i vo všedných dňoch.
Od druhej polovice 20. storočia, môžme sledovať aj tradičný odev na javisku a jeho využitie. Cieľom folklórnych skupín a kultúrno-umeleckých spolkov bola prezentácia hudobno-tanečného folklóru a zvykov zo svojho prostredia. Zaujímavý moment vzniká, keď práve členky týchto skupín, boli častokrát dievky a ženy, ktoré si tradičný odev obliekali každodenne všedne a sviatočne a práve v tomto období v niektorých lokalitách môžeme sledovať priamy prenos autentického odevu na javisko do formy scénického folklorizmu.
Obliecť dievčenský, alebo ženský sviatočný odev si vyžaduje šikovnosť a predovšetkým skúsenosť. Staršie generácie, ktoré tradičný odev nosili od malička, s takýmto odevom vyrastali a postupne sa učili ako správne si ho obliecť, kombinovať a starať sa oň – rovnako tak ako sa niekto v súčasnosti učí zafarbiť si vlasy, vyžehliť si košeľu, zladiť odev podľa vlastného vkusu, alebo podľa najnovších módnych trendov. Mladšie generácie žien, ktoré sa do tradičného odevu obliekali iba ojedinele tieto zručnosti postupne strácali, a vtedy sa nechávali obliekať starším skúsenejším ženám.
V súčastnosti sa do tradičného odevu vedia obliecť iba niektoré ženy a dievčatá – prevažne tie, ktoré už dlhšiu dobu fungujú v nejakej folklórnej skupine, alebo v kultúrno umeleckom spolku. Zájazdy do zahraničia si vyžadujú takúto zručnosť no nie každej žene, či dievke sa to aj podarí.
Keď ide o detské folklórne skupiny a súbory, treba povedať že najmladšie generácie už v materských škôlkach a v nižších ročníkoch základných škôl majú možnosť zapojiť sa do tanečných skupín a tak už od malička deti spoznávajú kroj a učia sa ho nosiť. Takto si deti, najmä dievčatá časom osvoja a zvyknú na častokrát nie veľmi príjemný a komfortný pocit utiahnutých sukieň. Počas niekoľkých rokoch sa stanú odolné a v podstate sa nepríjemné pocity z takéhoto náročného odevu stávajú vedľajšie.
Osobne som mal skúsenosť obliekať dievčatá, ktoré si kroj nikdy predtým neobliekali, alebo to boli dievčatá z folklórnych súborov zo Slovenska, a vtedy často nastávali momenty, že dievčatá mali problém udržať váhu všetkých odevných súčasti a taktiež nevydržali byť dlho oblečené v ňom. Naučiť sa nosiť a pohybovať sa v tradičnom odeve vojvodinských Slovákov medzi ostatným aj v ňom tancovať si vyžaduje určitý čas a skúsenosť.
Všetko toto ako aj nemalá finančná čiastka potrebná na zaobstaranie takéhoto tradičného odevu, či skúsenosť s jeho výrobou a údržbou, sú taktiež pravdepodobné dôvody, prečo doposiaľ folklórne súbory zo Slovenska nesiahli po materiáli dolnozemských Slovákov.
Na Slovensku sa v súčasnosti prezentácii hudobno-tanečného folklóru vojvodinských Slovákov venuje slovenský umelecký súbor Krajan. Tento súbor vznikol ako umelecké teleso v prostredí vojvodinských Slovákov, ktorý v súčasnosti s tvorbou pokračuje na území Slovenska a ktorého členovia sú prevažne študenti a mládežníci žijúci a pracujúci v Bratislave. Tento súbor je známy aj tým, že kladie veľký dôraz na dynamiku interpretácie s cieľom efektívnejšieho zapôsobenia na publikum. Vo svojích vystúpeniach využívajú vlastné kroje, ktoré si priniesli so sebou, z lokalít z ktorých pochádzajú, ale taktiež aj štylizované zjednodušené kroje prispôsobené dynamickému javiskovému prednesu.
Jediný slovenský súbor, ktorý sa v súčasnosti venuje hudobno-tanečnému folklóru, ale aj všeobecne tradičnej kultúre a výskumnej činnosti dolnozemských Slovákov, je Univerzitný folklórny súbor Mladosť z Banskej Bystrice. Členovia tohto súboru sú prevažne študenti študujúci na UMB z rôznych regiónov Slovenska, ako i niektorí absolventi tejto Univerzity.
Moja spolupráca s Univerzitným folklórnym súborom Mladosť sa začala zhruba v roku 2015, keď sme spoločne s Leonórou Súdiovou, ktorá začala študovať na tejto Univerzite, zorganizovali večierok pod názvom ,,Od rubáča po vence, akože je neveste“, inšpirovaný tradičnou kultúrou zo slovenskej obce Selenča vo Vojvodine, odkiaľ obaja pochádzame. Hlavným bodom tohto večierka bolo obliekanie mladej nevesty do tradičného svadobného odevu – spojené s komentovaním všetkých odevných súčastí a doplnkov, ich význame, symbolikou a názvoslovím. Tento materiál z pôvodného prostredia jednej slovenskej dediny oslovil Martina a Tatianu Urbanovcov, ktorí nás podporili v našej zberateľskej a výskumnej činnosti, a vďaka ktorým sme mali možnosť takéto edukačno-umelecké vystúpenia zorganizovať už niekoľkokrát na rôznych folklórnych festivaloch či v iných osvetových strediskách.
Naša spolupráca pokračovala aj v ďalšom období, keď som spolu s Katarínou Mosnákovou Bagľašovou v choreografii Čardáše z Dolnej zeme mal na starosti kroje z určitých slovenských dedín vo Vojvodine, ako aj výrobu niektorých odevných súčastí, ich údržbu a obliekanie na početných vystúpeniach.
V súčasnosti spolupráca stále funguje. Pracuje sa na príprave krojov a kostýmov na tanečné divadlo 1918, ktoré ponúkne divákovi možnosť pokochať sa nie len tradičným odevom z Vojvodiny, ale aj štylizovaným kostýmom prostredníctvom ktorého je snaha zachytiť emócie, city, nálady a rôzne životné osudy dolnozemského Slováka z obdobia prvej svetovej vojny.
Keď ide o tradičný odev, pre potreby tohto predstavenia sú získané priamo v terénne, kde boli uskutočnené terénne výskumy, ale veľká časť odevných súčastí ženského a mužského, sviatočného, pracovného a obradového odevu spolu so všetkými doplnkami budú nanovo vyrobené, podľa pôvodných odevných predmetov zo súkromných zbierok, alebo podľa popisu informátorov, ktorí si takéto odevné prvky a doplnky ešte pamätajú z rozprávania svojich starých a prastarých rodičov, no do súčasnosti sa nám v terénne nezachovali. Odevné prvky nie len z obdobia prvej svetovej vojny, ale rôzne vývinové typy tradičného odevu a z rôznych slovenských prostredí majú znázorňovať bohaté a pestré Obrazy z Dolnej zeme.
Spoločným cieľom je priniesť a preniesť na javisko tradičný odev vojvodinských Slovákov, tak aby jeho štruktúra a forma bola čo najmenej narušená a touto cestou vierohodne prezentovala odevná kultúra vojvodinských Slovákov so všetkými jej špecifikámi.
Ako už bolo spomenuté odev vojvodinských Slovákov v niektorých lokalitách pretrval ako odev v plnom slova zmysle až do súčasnosti. Preniesť ho z jeho autentického prostredia medzi tanečníkov, ktorí nie sú zvyknutí na nie malú váhu v podobe niekoľkých spodníc a na jeho náročný spôsob obliekania, ktorý zvlášť spôsobuje zložité situácie v momentoch, kedy sa medzi jednotlivými bodmy vyžaduje rýchle prezliekanie sa, nie je vôbec jednoduché. Práve z tohto dôvodu, boli navrhnuté tzv. kabatové spodnice, ktoré sú zošité v celku, aby zrýchlili a skrátili takmer hodinové obliekanie na iba niekoľko minút. Podobne budú upravené aj vrchné odevné súčasti.
Aj napriek takýmto zmenám sa však ostatné charakteristiky konkrétnych odevných súčastí ako dĺžka, šírka a počet spodníc, dĺžka a šírka vrchných sukieň, použitie doplnkov, použitie materiálov, farebných kombinácií a spôsobov výzdoby budú dodržiavať podľa lokálnych noriem a špecifík, ktoré daná odevná súčasť reprezentuje.
Na záver možno skonštatovať, že vedúci Univerzitného súboru Mladosť, Martin a Tatiana Urbanovci ako aj všetci tanečníci a členovia tohto telesa si zaslúžia obdiv, nakoľko sa pustili do nie ľahkej úlohy, a v súčasnosti na Slovensku predstavujú pionierov v danej problematike. Ich snahou a cieľom je čo najvierohodnejšie z autentického prostredia (tak rovnakého a na druhej strane tak odlišného slovenského etnika vo Vojvodine) preniesť javy tradičnej kultúry, hudobno-tanečného folklóru a tradičného odevu do foriem scénického folklorizmu aj na dosky Slovenska, z ktorého pred zhruba tromi storočiami podobní pionieri za lepším životom opúšťali toto územie.
Mgr. Patrik Rago