Obrazy z Dolnej zeme – texty a kontexty

Abstrakt:

Článok prináša informácie o umeleckom programe Obrazy z Dolnej zeme v predvedení Univerzitného folklórneho súboru Mladosť z Banskej Bystrice. Autorka mapuje východiskový materiál a použité zdroje pri príprave programu, zmieňuje sa o dramaturgickej niti a poukazuje na význam projektu a jeho prínos do celoslovenskej kultúry. Z celkového spracovaného materiálu následne vyberá dva prvky – predsvadobnú obyčaj Na kašu a chorovody Iľečke, ktoré považuje za adekvátne ukážky tých najstarších prvkov tradičnej ľudovej kultúry vojvodinských Slovákov z predkolonizačného obdobia.

Kľúčové slová: Dolná zem, dolnozemskí Slováci, umelecký program, tradičná ľudová kultúra

Keď koncom 18. storočia evanjelický farár v Hložanoch (Srbsko), ľudovýchovný pracovník a priekopník slovenskej dolnozemskej literatúry Juraj Rohoň (1779 – 1831) spolu s kysáčskym farárom Františkom Jesenským (1764 – 1805) zozbierali dnes takmer neznámy národopisný materiál zachovaný v rukopise, v Széchényiho knižnici (Országos Széchényi könyvtár) v Budapešti, pravdepodobne ani netušili, že o viac ako 200. rokov, úlomok z neho dostane svoju scénickú podobu. Jednak preto, lebo sa v tom čase na javiskách hrávali prevažne divadlá a nie choreograficky spracované prvky tradičnej ľudovej kultúry, ale aj preto, že ten materiál vychádzal z prostredia dolnozemských Slovákov a nie z prostredia Horného Uhorska. Veď prečo by sa v Horných Uhrách niekto zaujímal o to, čo si ten najchudobnejší sedliacky ľud, ktorý sa rozhodol postupne od 17. storočia opúšťať svoju vlasť, zobral so sebou na Dolniaky? Presne takúto otázku si aj v súčasnosti pravdepodobne položia mnohí dolnozemskí Slováci, keď sa im dostane informácia, že si jeden folklórny súbor zo Slovenska do svojho repertoára zaradil tance z ich prostredia.

Na Slovensku folklórne súbory siahajú po rôznych materiáloch, zaujímavé sú scénické spracovania iných komunít tu žijúcich, susedné a tie vzdialenejšie folklórne regióny, no ani jeden umelecký tvorca sa doposiaľ nepustil do scénického spracovania dolnozemského folklóru. Navyše, ešte aj niektorí odborníci zo Slovenska odchádzajú na Dolnú zem učiť našich krajanov „horniacke“ tance a zabúdať na tie vlastné. Mohli by sme sa sťažovať, že je tomu tak, lebo sa stále navzájom dobre nepoznáme. Mohli by sme povedať, že prezentácia materiálu zahraničných Slovákov nebude taká pútavá pre slovenského diváka. Alebo že nie je nadostač preskúmaná problematika. Realita je však taká, že sa kultúrne prepojenia dolnozemskí vs hornozemskí Slováci začali ešte dávno a pretrvávajú aj dodens. Už spomínaný Juraj Rohoň v roku 1827 svoju rukopisnú zbierku piesňových zápisov z Dolnej zeme Starodávne spěvy lidu slovenského v Uhrách (Brtáň, 1978) poslal Jánovi Kollárovi na zverejnenie do Národných spievaniek. Rozsiahlejší súbor piesní z prostredia dolnozemských Slovákov vyšiel koncom 19. storočia v zbierke Slovenské spevy (1880 – 1926), kde už vo výzve z roku 1879 sa uvádzalo, že sa „žiada, aby sbieraním zásoba spevu ľudu slovenského, kdekoľvek on býva, podľa možností, čim najhojnejšie bola vyčerpaná“. V tejto zbierke, v novom vydaní je zapísaných  127 piesní z Vojvodiny. Prispeli k tomu zberatelia Ľudovít Geryk z Hajdušice a Július Kubány z Báčskeho Petrovca. Na Slovensku sa o pieseň dolnozemských Slovákov zaujímali aj Anton Cíger (1911 – 1976), Karol Plicka (1894 – 1978) a Jozef Kresánek (1913 – 1986), ktorý piesne z repertoáru Slovákov na Dolnej zemi považoval za „organickú súčasť slovenského ľudového spevu“ (URBANCOVÁ, H.: 2015). Od 60. rokov minulého storočia sa začal organizovaný systematický výskum v slovenských komunitách na Dolnej zemi a to vďaka Národopisnému ústavu SAV, Ústavu hudobnej vedy SAV a Ústavu zahraničných Slovákov Matice slovenskej. Naslovovzatí bádatelia skúmali dejiny, etnológiu, hudbu a tanečné tradície. Spomenieme len mená ako sú Soňa Burlasová, Ladislav Leng, Svetozár Švehlák, Stanislav Dúžek, Oskár Elšek, Kliment Ondrejka a i. Mnohé výsledky ich práce sú publikované, no v zbierkových fondoch Ústavu hudobnej vedy SAV je ešte väčší záznam nepublikovaného materiálu. Ako hovorí Hana Urbancová, v Rukopisnom archíve ľudových piesní je vyše 1500 zápisov piesní s nápevmi, pokým sa v Archíve zvukových nahrávok nachádza 89 mg. pásov, z čoho je iba jedna tretina transkribovaná. V Ústrednom archíve SAV sa nachádzajú audiovizuálne dokumenty, ako výsledok výskumu jeho pracovníkov. Navyše na Dolnej zemi sú inštitúcie, ktoré chránia archívny materiál a ešte stále je v niektorých obciach folklór živý a prostredie je adekvátne na ďalšie terénne výskumy. Materiál na scénické spracovanie dolnozemského folklóru na Slovensku je teda už dávno dostupný, no pre folklórne kolektívy zrejme doposiaľ nebol atraktívny. Preto naštudovanie Obrazov z Dolnej zeme Univerzitného folklórneho súboru Mladosť z Banskej Bystrice považujeme za priekopnícky počin.

Obrazy z Dolnej zeme sú viacročný projekt, ktorý scénicky spracúva tému dolnozemských Slovákov, počnúc ich sťahovaním na Dolnú zem až po súčasné formy a špecifiká krajanov žijúcich v Srbsku, Chorvátsku, Maďarsku a Rumunsku. Realizátorom projektu je Univerzitný folklórny súbor Mladosť z Banskej Bystrice a ideovým tvorcom je jeho vedúci Martin Urban, vysokoškolský pedagóg, choreograf a režisér, ktorý sa k tomuto programu vyjadril nasledovne: „Projekt čerpá z potenciálu krajanskej kultúry, otvára verejnosti relatívne neznáme prostredie a iný pohľad na dejiny, než je bežne dostupný. Program Obrazy z Dolnej zeme má za cieľ priniesť na scénu tradičnú kultúru Slovákov žijúcich v regiónoch Dolnej zeme, ponúknuť divákovi nový exkurz do genézy a procesov presídľovania v rámci veľkej monarchie a vplyv Veľkej vojny spolu s následným vznikom národných štátov na život a osudy ľudí s úplne špecifickou kultúrou“ (URBAN M. – PAVLÍK P.: 2019). Na príprave programu účinkovali viacerí, no spomenúť treba najmä Tatianu Urbanovú za nácvik súboru a autorskú spoluprácu, tiež Katarínu Mosnákovú Bagľašovú za scenár, námety a dramaturgiu, Leonóru Súdiovú, Juraja Súdiho, Petra Pavlíka, Pavla Martinku Reného Bošeľu a Čendeš orchestra za niektoré hudobné a dramaturgické podklady a Patrika Raga za krojovo-kostýmový segment programu. Projekt je viacročný a významný je najmä preto, lebo po prvýkrát na Slovensku jeden folklórny súbor umelecky spracúva krajanskú problematiku.

Námet, východiskový materiál a použité zdroje

Ako vznikali Obrazy z Dolnej zeme? Divák si pomyslí, že je to práca, ktorá sa zvládne do jedného roka. Tanečník, spevák, muzikant UFS Mladosť alebo jeho programový manažéri povedia, že je to projekt, ktorý vznikal dva, tri roky. Avšak táto myšlienka sa začala formovať ešte pred takmer dvadsiatymi rokmi, keď Martin a Tatiana Urbanovci prvýkrát prišli do Báčskeho Petrovca na choreografický seminár učiť tanečných pedagógov a tvorcov choreografií z Dolnej zeme a pri tom sa im otvoril jeden úplne nový slovenský región, s celým komplexom miestnych, charakterových, interpretačných špecifík a zároveň aj so skvostami slovenskej tradičnej ľudovej kultúry, na ktoré sa na Slovensku už zabudlo. Navyše vznikli tam silné väzby, priateľstvá, prepojenia, nové projekty, že sa jednoducho kultúra dolnozemských Slovákov stala intenzívnou súčasťou rodiny Urbanovej. Práca v kolektíve mladých ľudí UFS Mladosť, ktorí častými zájazdmi na Dolnú zem, ale aj z vnútorného presvedčenia a vlastnej rozhľadenosti dokázali nájsť zmysel naštudovania nového neznámeho materiálu, ako aj prítomnosť niekoľkých interpretov z Dolnej zeme, ktorí sa v posledných rokoch na Slovensko presťahovali, sa vytvorili adekvátne podmienky na spracovanie dolnozemského programu. Začalo sa to menšími etudami ako Od rubáča po vence – obliekanie mladej nevesty zo Selenče autorov Patrika Raga a Leonóry Súdiovej, choreografia Ilečke autoriek Tatiany Urbanovej a Kataríny Mosnákovej Bagľašovej, ktorá v roku 2017 získala strieborné pásmo na Celoštátnej súťaži choreografií folklórnych kolektívov Tancuj, tancuj, potom program Obrazy z Dolnej zeme na festivale vo Východnej ako prvý samostatný krajanský program na tomto najväčšom folklórnom podujatí na Slovensku (MOSNÁKOVÁ-BAGĽAŠOVÁ, K.: 2018), projekt 1918, medzinárodný vedecko-výskumný projekt Ja Som atď.

Na stvárnenie tohto umeleckého programu sme použili rôzne zdroje a materiály. Informácie sme čerpali z historickej, etnologickej a etnomuzikologickej literatúry na Slovensku, v Srbsku, Maďarsku, Rumunsku, Chorvátsku, ale aj zo súčasnej literárnej a umeleckej tvorby autorov z Dolnej zeme. Veľmi vzácne pre nás boli práce etnológov Rudolfa Bednárika, Jána Botíka, Sone Burlasovej, Ondreja Krupu, historikov Félixa Kutlíka, Jána Siráckeho, Samuela Čelovského, Miroslava Kmeťa a i. Piesňový materiál sme získavali z nahrávok etnomuzikológa Martina Kmeťa, ktoré sa chránia v Múzeu Vojvodiny v Novom Sade a nahrávok Jarmily Cinkotskej, ktoré sú umiestnené v elektronickej databáze Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov. Piesne boli zaznamenané terénnymi výskumami v období 50. – 80. rokov min. storočia pre potreby Rádia Nový Sad a väčšina z piesní je už takmer neznáma aj v prostredí vojvodinských Slovákov.

Piesne Slovákov z Rumunska zaradené do tohto programu sú garantované hudobníkom, skladateľom a zakladateľom festivalu slovenskej ľudovej piesne v Nadlaku Jozefom Zifčákom, pokým sa hudobný a tanečný materiál Slovákov v Maďarsku konzultoval prevažne s Častvanovcami, ktorí sa slovenskému folklóru venujú profesionálne. Prínosný bol i rukopisný materiál – svadobné formulky zapísané koncom 18. storočia Jurajom Rohoňom a Františkom Jesenským zo Széchényiho knižnice v Budapešti, zápis svadby v Aradáči z roku 1895 uverejnený v Slovenských pohľadoch, ako i výskumno-vedecký materiál jazykovedca a dialektológa prof. Daniela Dudka. Autorský tím sa opieral aj o knihu Milice Ilijin o slovenských tancoch vo Vojvodine z roku 1959 a tiež aj o archívne filmy filmového priekopníka vojvodinských Slovákov Emila Klobušického z 30. rokov min. storočia a režisérky a umelkyne Miry Brtkovej zo 70. rokov min. storočia.

V umeleckom stvárnení programu sme neváhali použiť i diela súčasných autorov z Dolnej zeme, ako sú básne Jozefa Gregora Papučeka, Ivana Ambruša, Viery Benkovej, Pavla Mučajiho, ale aj prozaické dielo Pavla Povolného Juhása pod názvom Prvé ulice. Tiež využívame citácie z dobovej tlače – Dolnozemského Slováka, Národnej jednoty a Národného kalendára, ako aj nápis na kostolných zvonoch v Aradáči, ktorého autorom je Leopold Branislav Abaffy. V príprave scenára nám veľmi pomohli miestne monografie  jednotlivých dolnozemských obcí, ale najmä sme sa opierali o vlastný terénny výskum z prostredia Slovákov žijúcich v Maďarsku, Srbsku, Rumunsku a Chorvátsku. Vizuálnu stránku projektu sme realizovali vykúpením tradičného odevu z tohto prostredia, ale aj zapožičaním či novými replikami krojov, ktoré zhotovil etnológ Patrik Rago. V sprievodnom videu využívame reprodukcie obrazov insitných maliarov v spolupráci s Naiva Art Kult z Kovačice a výtvarným kritikom Vladimírom Valentíkom z Báčskeho Petrovca. Tiež siahneme po archívnych videách a scanoch z dobovej tlače, ktoré získavame v spolupráci s dolnozemskými inštitúciami.

Dramaturgická niť programu

Dramaturgická niť programu ponúka rôzne témy, ako sú sťahovanie Slovákov na Dolnú zem, pracovné úkony, obrady, svadobné obyčaje, vojnové roky a rozdelenie Rakúsko-Uhorska do nových štátnych útvarov, dôsledkom ktorých sa dolnozemskí Slováci „odtrhli“ od svojho jadra a začali si budovať samostatný menšinový život. Tu sa začali formovať výraznejšie zmeny medzi komunitami, každá bola poznačená novým prostredím a rôznymi činiteľmi, ktoré sa prejavili aj v tradičnej ľudovej kultúre. Práve na tieto odchýlky v odeve, obyčajoch, tancoch, piesňach… sa snaží poukázať aj program Obrazy z Dolnej zeme. Program vrcholí ukážkami novodobých tancov, ako sú tzv. step, šloufoks, „na ruku“, natriasaný… čo sú regionálne varianty súčasných slovenských tancov na Dolnej zemi. Z celého komplexu spracovaného materiálu vyberáme dva prvky – chorovody Ilečke a predsvadobnú obyčaj Na kašu, ktoré považujeme za adekvátne ukážky tých najstarších prvkov tradičnej ľudovej kultúry z predkolonizačného obdobia.

Popis dvoch vybraných prvkov z programu Obrazy z Dolnej zeme

Na kašu

Svadba na Dolnej zemi v minulosti patrila medzi najväčšie rodinné udalosti. Svadbou sa vykonal prechod z jedného stavu do druhého, rozlúčka s doterajším spôsobom života, s rodičmi, rodinou, blízkymi a vstup do nového života, do novej rodiny, k novým záväzkom a povinnostiam. Bol to vážny a zodpovedný krok nielen v živote mladých ľudí, ale aj v celej rodine a okrem toho, svadba bola významnou udalosťou pre celú dedinu, príležitosť sa pobaviť, najesť, napiť. Zvyky tvorili jeden ustálený celok, ktorý okrem vážnej slávnostnej a obradovej stránky mal aj polohu zábavnú. „Svadobná obradovosť vojvodinských Slovákov si uchovala základné znaky, aké mala slovenská svadba už pred sťahovaním na Dolnú zem“, konštatuje Ján Botík (BOTÍK, J: 2017) a tým aj nasvedčuje, že svadobné zvyky patria medzi najstaršie a najautentickejšie prvky tradičnej ľudovej kultúry dolnozemských Slovákov. To však neznamená, že bol komplex svadobných obyčají vo všetkých slovenských dedinách rovnaký. Svadby mali svoje obmeny, čo dosvedčia aj početné publikácie, miestne monografie, štúdie, ktoré sa touto problematikou zaoberali.

Na rozmanitosť slovenskej dolnozemskej svadby sa snaží poukázať aj program Obrazy z Dolnej zeme. Zo základnej štruktúry svadby našu pozornosť zaujala najmä predsvadobná obyčaj Na kašu, ktorá sa zachovala medzi Slovákmi v Banáte, presnejšie v Padine, Kovačici, Aradáči, Hajdušici, Bielom Blate, Vojlovici. V živej podobe si ju uchovali a v autentickom podaní ju ešte v 90. rokoch minulého storočia predvádzali Slováci v Jánošíku a preto sa pokúsime tento zvyk priblížiť práve na príklade tejto dediny.

Predsvadobná obyčaj Na kašu bola rozlúčka mladej nevesty s rodinou, kamarátkami a spoluobčanmi. Martin Listmajer v knihe Prečo si sa maldá vydávala píše, že je to aj „rozlúčka mladej nevesty s dievoctvom, ktoré v piesňach symbolizuje zelený veniec“ (LISTMAJER, M. : 2013). Na kašu môžu prísť všetci občania, bez ohľadu na to, či sú na svadbu pozvaní alebo nie. Je to jediný prípad, že sa na svadbe príchod nepozvaných hostí nepovažuje za neslušnosť, ale ako znak koľko si spoluobčania vážia rodinu, ktorá svadbu organizuje.

Obyčaj Na kašu sa začína v predvečer svadby. U mladého sa stretávajú jeho hostia, najbližšia rodina, družbovia, družice a spoločne odchádzajú k mladej neveste spievať „pod oblok“. Cestou sa im pripoja všetci, ktorí sa chcú rozlúčiť s mladou nevestou. Spievajú sa rôzne piesne a už keď prídu pred mladuchin rodičovský dom, ženy sa postavia do polkruhu pred okno a ustáleným poradím spievajú piesne, ktorých texty hovoria o rozlúčke mladuchy s rodičmi a súrodencami, príbuznými, kamarátkami, o tom ako matka poslednýkrát zapletá dcére vlasy do vrkoča:

1. Ej, kukuľienka zakukala, ej, mamka céru zapľetala.

Ej, nezapľetaj, mamko, tuho, ej ňebuďem ťi doma dlho.

2. Ešťe sa ja mojej mamki spítať mám

s kím ja, mamko, duša moja, bidľiť mám.

Ej, ňi somňou, ďiouka moja, ňi somňou

koho si si vivoľila, tem s ľebou.

3. Hudú huci vo dvore, plače Anka v pitvore.

Plač Aňička už čas máš, od šeckich sa odberáš.^[1]

Pokým ženy spievajú, mladá nevesta sedí vo sviatočnom odeve s družicami a rodičmi v izbe (preňej chiži), v ktorej je nachystaná výbava. Výbava boli veci, ktoré dievka pri vydaji dostala od svojich rodičov a ktoré si odniesla manželovi. Išlo tu zväčša o nábytok a šatstvo, ktoré jej malo postačiť na celý budúci život. Počet vecí, ktoré sa od 70. rokov v Jánošíku pomenúva stvári, a vôbec kvalita sa u dievčat veľmi rozlišovala a závisela od finančnej situácie rodičov. Na začiatku 20. storočia najdôležitejšou zložkou dievčenskej výbavy bola láda – truhlica na šatstvo, periny (duchny) a vankúše. V polovici minulého storočia sa veno začalo značne rozširovať. Tak napr. mladá nevesta dostala skriňu (kasňu), postele, stoličky, zrkadlo atď. Okrem toho, mladucha dostávala aj odev (geceľe, untroke, opľecká, rékľe…), uteráky, kuchynské utierky, posteľné prádlo a i. Pri zvyku Na kašu boli otvorené skrine, aby návštevníci cez okno videli, čo všetko rodičia nachystali pre mladú nevestu.

Prítomní pri zvyku Na kašu okrem toho, že spievajú uvedené piesne a obzerajú výbavu tiež sledujú ako matka poslednýkrát zapletá dcére vlasy do vrkoča, ktorý už ako žena nebude nosiť, ale jej hlavu bude krášliť čepiec, neskôr šatka. Hlavná družica jej drží zrkadlo. Potom nasleduje lúčenie s rodičmi, družicami a príbuznými. Všetko prebieha vo sviatočnom a vznešenom duchu. Keď mladucha počuje poslednú pieseň, ktorá sa spieva, vyjde so svojou družicou von, lúči sa so všetkými, ktorí stoja pred jej domom. Poďakuje sa za spev a povoláva ich do domu zatancovať si a občerstviť sa. Aby sa atmosféra trošku uvoľnila a svadobčania rozveselili, zvykom je, že jednému chlapovi oblečú ženský kroj, namaľujú ho a on sa postaví medzi ženy, aby sa aj s ním mladá nevesta rozlúčila a aby ho pobozkala. Niektorá si nevšimne, že je to namaskovaný muž a bozká ho. Iná zasa odmietne a to všetko s cieľom, aby sa vtipkovalo a pobavilo.  Obyčaj končí po krátkej veselici, keď sa aj starejší poďakuje všetkým, ktorí sa prišli s mladou nevestou rozlúčiť. Ženíchovi hostia do jeho domu na večeru, kde potom zábava pokračuje. Nepozvaní odchádzajú domov a svadobníci mladej nevesty zostávajú pri nej na večeri.

Predpokladáme, že sa v minulosti, pravdepodobne ešte v 19. storočí chystala svadobná kaša, ktorou sa ponúkali hostia a že sa preto aj zvyk nazýva Na kašu. Rudolf Bednárik v knihe Slováci v Juhoslávii hovorí o medovej kaši, ktorá sa v minulosti podávala na dolnozemskej svadbe a ktorá patrí už medzi zaniknuté jedlá (BEDNÁRIK, R. : 1966). V Encyklopédii ľudovej kultúry Slovenska sa uvádza, že „kaša bola obradovým jedlom. Jej funkciou bolo zabezpečiť prosperitu, pretože sa považovala za symbol hojnosti. Často bola súčasťou svadobnej hostiny…“ V Jánošíku síce k častým jedlám patrí kaša z kukurice (kuľa), no ani jeden z informátorov si nespomenul, žeby sa ona podávala hosťom na svadbe. Adam Jonáš tvrdí, že sa v Bielom Blate v minulosti kaša z kukurice alebo pšenice osladená medom podávala na záver tohto obradu a že je aj pomenovanie zvyku práve z toho odvodené.

Svadobnú obyčaj Na kašu poznali teda aj v Bielom Blate. V Padine tomu hovorili začínačka, spievať pod oblok alebo spievať Kukulienku, kde je postup rozlúčky mladej nevesty a aj piesne, ktoré sa pritom spievajú sú podobné ako vyššie uvedené (BOTÍK J : 2017). Ladislav Lenovský vo vojlvovickej monografii pri popise svadobných zvykov vo Vojlovici tiež uvádza spievania na kašu v takmer identickej podobe (LENOVSKÝ, L. : 2015). V Aradáči sa v súčasnosti na tento zvyk nepamätajú, ale existuje zápis svadobných zvykov a obyčají v Slovenskom Aradáči uverejnený v Slovenských pohľadoch v roku 1895, ktorý urobil starejší Michal Goda a ktorý o. i. zapísal aj zvyk Na kašu. Tu je zaujímavé, že predtým než ženy začali spievať pod oknom, jeden chlapec tri razy zakričal Hoj, vienok! do lepníka, na ktorom bola urobená diera natretá medom (GODA, M. : 1895).

Ján Botík v knihe Slováci vo Vojvodine porovnáva zvyk Na kašu so zvykom spievania na zore v Honte a Novohrade. Hovorí, že táto obyčaj patrí do jedného významového radu so značne archaickými magickými a obradovými praktikami. Obradový koláč s okrúhlym tvarom symbolizuje solárny motív. Keď k tomu pridáme na magických princípoch založené zvolenie – Hoj vienok!, ktoré mal vykonať chlapec alebo družba, pričom toto zvolanie malo zaznieť cez otvor v koláči tri razy, zakaždým hlasnejšie a vo tri strany sveta, je zrejmé, že tento úkon svadobného obradu bol skoncipovaný na veľmi dávnej osnove náboženského myslenia a obradového správania. (BOTÍK, J. : 2017)

Najstaršiu poznámku o existencii tohto zvyku evidujeme v zápisoch Mateja Bela (1684 – 1749), ktorý o.i. zapisoval historické, národopisné a prírodovedné poznámky zo samosprávnych území v Uhorsku. Pri svadobných zvykoch Malohontianskej stolice zapísal nasledovne: „Najprv sa v sobotu za súmraku zhromaždia akoby na pohostenie, čo volajú „na kašu“. Za pomoci dvoch dievok sú prizvané vrstovníčky nevesty…“ (BEL, M. : 1994). Keďže vo väčšine predkovia banátskych Slovákov pochádzajú z Hontianskej stolice, nie je div, že sa práve tento zvyk uchoval v uvedených dedinách v srbskom Banáte. Zápis Mateja Bela je priamym dôkazom existencie tohto zvyku aj v južných oblastiach dnešného Slovenska z čias Rakúsko-Uhorska, ako aj svedectvo o tom, že si banátski Slováci tento zvyk preniesli zo sebou na Dolnú zem priamo zo Slovenska.

O archaickosti zvyku Na kašu hovoria aj melódie uvedených piesní. Tie analyzoval etnomuzikológ Martin Kmeť v Kovačici, Padine, Aradáči a Bielom Blate. Jeho uzáver bol, že piesne z obradu Na kašu patria k najstaršej melodickej vrstve u Slovákov vo Vojvodine a že je takých veľmi málo. Prenesené boli zo starej vlasti, z južných oblastí stredného Slovenska.

Predsvadobný zvyk Na kašu zachovaný v prostredí banátskych Slovákov patrí teda do starobylých prvkov predkolonizačného pôvodu a je priam neuveriteľné, že sa ešte v živej podobe a pôvodnom znení predvádzal na konci 20. storočia. Ako taký je skutočnou raritou, ktorá ešte raz potvrdzuje fakt o originalite a autentickomsti niektorých prvkov ľudovej kultúry vojvodinských Slovákov, čo sa snaží poukázať aj projekt Obrazy z Dolnej zeme.

Tance a chorovody vojvodinských Slovákov

Tance, ktoré sa zachovali v komunite vojvodinských Slovákov sú čardáš, odzemok, verbunk, zajačí tanec, žabí, zbojnícky a i. (ILIJIN, M. : 1953). Ku charakteristickým tancom patrili napr. pivnický a hložiansky Zmáčaný, vojlovické Tapantoše (DRUGOVÁ, Z. : 2015) alebo svadobné tance ako sú káčerový, svadobný marš a pod., ktoré boli rozšírené vo viacerých slovenských dedinách. Prítomné sú i strofické tance, ako sú Prídi Janko k nám, Išla Marína, Za horami, za dolami, Zvrtni že sa, Zagajduj gajdoš a i. Do repertoáru slovenských tancov sa dostali aj niektoré srbské, maďarské, rumunské či nemecké tance, ktoré sa poslovenčili. Také sú v Aradáči Logováš, v Hložanoch Džupuňa a v Pivnici Todore, ktoré sa tancovali najmä na svadbách a to tak, že si jeden muž zobral dve ženy a polkovým krokom v trojici robili rôzne formácie, točky a výmeny partneriek. Tieto tance sú prebraté zo srbského prostredia. Okrem toho vo viacerých dedinách (aj v Chorvátsku) poznajú aj Sirotu (pôvodne srbský tanec) a Erdeľanku, ktorú tancujú aj Srbi, tiež vojvodinskí Maďari a Rumuni. Vo Vojlovici sa zachoval a aj dodnes tancuje Palegraj, prevzatý od nemeckej národnosti av Jánošíku Reštende, pravdepodobne poslovenčený maďarský tanec. V súčasnosti sa na Dolnej zemi, na svadbách, zábavách a iných tanečných príležitostiach tancujú novodobé párové tance ako sú step (Báčka, Vojvodina), šloufoks (Nadlak, Rumunsko), na ruku (Stará Pazova), natriasaný (Banát, Vojvodina).

Ján Botík v knihe Slováci vo Vojvodine uvádza, že k najstarším vrstvám patrili a dlhú životnosť mali dievčenské kolesové a krútivé tance, ktoré sa označovali ako tance na krútenia, na vrtenia, na zvŕtania(BOTÍK, J. : 2017). Sú to vlastne chorovody, ktoré Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska definuje ako „ženské kolektívne spevno-tanečné druhy spojené s pantomimickými a dramatickými prvkami. Ide o jeden z našich najstarších tanečných druhov, čo dosvedčuje pôvodná obradovosť mnohých chorovodov, ich väzby ku kalendárnym zvykom, dňom jarného, menej letnicového obdobia a k svadbe. Mnohé sa uplatňovali aj v zábavnej funkcii pri rôznych schôdzkach mládeže…“. Hlavnými interpretmi chorovodov boli dievky a mladé ženy, zriedkavo muži. Niektoré zanikajúce chorovody si deti adaptovali na detské hry, čo sa pravdepodobne stalo aj v komunite vojvodinských Slovákov, keďže napríklad hry ako sú Hoja, Ďunďa, hoja, Zlatá brána, Šijeme vrecia a i, poznajú v súčasnosti tak v Báčke, ako i v Srieme a Banáte. V Hložanoch napríklad deti vynášali Morenu a hru pod názvom Kiselica kiselá si najstaršie generácie pamätajú už len ako detskú (MIŠKOVICOVÁ, M : 2003). V Selenči, v katolíckej časti dediny, chodili s figurínou Kiselicou na Kvetnú nedeľu (BURLASOVÁ, S. : 1997), pokým v Starej Pazove na Kvetnú nedeľu chodia tzv. Paničke. (SKLABINSKÁ M. – MOSNÁKOVÁ, K. : 2013). V Aradáči poznali hru Vítanie jara, chodili s paničkami, merali noc a bursuvali(PETRÁŠ, J. : 1996). Na Smrtnú nedeľu v Aradáči trojica kostýmovaných dievčat chodila po domácnostiach, kde spievali Smrtná nedeľa, kde si kľúče podela. V Kovačici existuje detská hra Buj,buj zendeľ a v Hložanoch Buj, buj zelde, ktoré základ tiež majú v chorovodoch. V Selenči po dedine chodili s figurínou dodolou a privolávali dážď. Keď figurínu nahli do dvora, gazdiná ju mala obliať vodou (ZOLŇANOVÁ S. : 1998). V Silbaši, Aradáči, Kovačici a v iných, najmä banátskych dedinách, bola dodola obyčajne preoblečená Cigánka, na ktorú navešali brezové halúzky alebo zelené chabzde. V Šíde po slovenských gazdovstvách ako dodoly chodili srbské ženy a dievčatá (BEDNÁRIK, R. : 1966)  „Chodenie s dodolou do slovenských vojvodinských tradícii preniklo zo srbského prostredia. Hlavnou funkciou tohto obradu bolo privolávanie dažďa v období dlhotrvajúceho sucha“ (BOTÍK, J. : 2017). Dážď sa privolával piesňami, ktoré spievali dievky a ženy, čo tieto obradové obchôdzky tiež zaraďuje do slovenských vojvodinských chorovodov.

V Atlase ľudovej kultúry Slovákov v Juhoslávii nachádzame údaj, že sa v minulosti na Kvetnú nedeľu konali jarné obchôdzky s morenou/marmurinou v Selenči a Kysáči, pokým figurínu pod názvom kyselica/kyseľ zhotovovali a vynášali zo Selenče, Silbaša, Hložian a Starej Pazovy. Kolektív autorov v Atlase tiež zapísal, že sa dievčenské tance a chorovody predvádzali v Báčskom Petrovci a Selenči na priadkach, v Padine na Turíce, v Kysáči a Starej Pazove na Kvetnú nedeľu a v Pivnici, Silbaši, Báčskom Petrovci, Aradáči, Kovačici, Padine a Jánošíku na svadbách. Presný popis chorovodov sa nám nepodarilo zachytiť v teréne, alebo nájsť zapísaný, až na chorovody Iľečke z Jánošíka, ktorý nájdeme v knihe Martina Listmajera Prečo si sa mladá vydávala (zvyky, obyčaje a piesne v Jánošíku) a Kataríny Mosnákovej-Bagľašovej Detstvo našich predkov. Tiež existuje zmienka o chorovodoch Elečke vo Vojlovici (LENOVSKÝ, L. : 2015), z ktorých je zachovaný iba piesňový materiál.  Tieto chorovody sa občas aj v súčasnosti predvádzajú na niektorých svadbách v Jánošíku a práve vďaka tomu, že sa z autentického prostredia adoptovali do prostredia svadobných zvykov, sa dodnes zachovali v živej podobe. V 70. rokoch minulého storočia jednu časť Ilečiek sfilmoval režisér Ján Makan st. pre Novosadskú televíziu a v 90. rokoch ich lokálny folklórny súbor – Slovenský kultúrno-umelecký spolok Jánošík pod vedením choreografa Jána Slávika zaradil do svojho tanečného repertoáru, čo tiež prispelo k udržaniu, resp. obnoveniu tohto tanca. Najstaršie generácie si ešte spomínajú a vedia ich zatancovať. Pri príprave choreografie Iľečke pre UFS Mladosť, sme sa opierali predovšetkým o ich výpovede.

Chorovody Iľečke

Ilečke boli dievčenské kolektívne spevno-tanečné prejavy, ktoré tvorili spev a jednoduchá chôdza, ktorá bola občas popretkávaná aj hravými poskokmi, tiež pantomimickými a dramatickými prvkami. Tieto archaické hudobno-tanečné druhy mali najprv obradnú funkciu, ktorú neskoršie nahradila zábavná funkcia.

Ako si spomínajú informátorky, ešte v 60. rokoch minulého storočia sa Iľečke hrávali na jar, v pôstnom období pred Veľkou nocou, keď boli tanečné zábavy v dedine zakázané. Dievky sa schádzali na pažiti, alebo na priedomí niektorej z dievok, spievali stanovené piesne, robili bráničky, rôzne formácie – kruhy, krivky a pod. Najmladšie z dievok, a to mohli byť tie ktoré skončili konfirmáciu (po 12. rokoch), sa pridávali k starším a pritom si volili jednu medzi nimi, ktorá im bola ako dievka vzorom. Tu treba poznamenať, že obyvatelia Jánošíka sú prevažne evanjelického vierovyznania a v minulosti „konfirmácia bola zároveň aj potvrdením, že sú mladí dospelí a slobodne sa môžu zúčastňovať spoločenského života mládeže“ (BEDNÁRIK, R. : 1966).  Bol to teda aj svojrázny obrad prechodu zo stavu dievčenského do stavu dievockého. Ako nám informátorky povedali, pri Iľečkách nemali žiadne rekvizity a hra sa konala bez hudobného sprievodu. Základnou piesňou bola Aňička, umívaj si svoje bieľe ľíčka.

V úvode tejto piesne sa dievky pochytali pod ruky do niekoľkých skupín, do malých polkruhov a spievali. Pomedzi nich kráčalo 12-ročné dievča (Anička, Zuzička, Evička… podľa jej mena sa menilo aj meno v piesni), ktoré malo za úlohu vybrať si medzi dievkami tú najkrajšiu, teda tú, ktorá je jej vzorom ako dievka. V refréne sa iba ony dve točia doprava a na text hopsasa, rasasa čert ďioučence natriasa tancujú zdupavý tanečný motív (dva skoky na jednej nohe plus rozkročný zaťažený, dva skoky na druhej nohe a tiež rozkročný zaťažený), ktorý sa v Jánošíku nazýva iľečkový krok. Pri iľečkovom kroku sa im môžu pridať aj ďalšie dievky. Tanec sa opakuje tak, že sa dievča zaradí do polkruhu medzi dievky a ako Anička vystupuje ďalšie dievča, ktoré rovnakým postupom absolvuje obrad prechodu. Text refrénu sa môže meniť na Eteter, meteter za rok za dva…podľa uvedeného notového zápisu. Práve v tomto texte možno nájsť viacero slov, ktoré nemajú žiaden etymologický význam (eteter-meteter, kinder-mušter, egzazírom, kinder-zapsander…), niektoré pripomínajú slovka prevzaté z maďarčiny alebo nemčiny a pravdepodobne pôvodne mali magickú funkciu. Jedna z informátoriek nám povedala, že význam tých slov nepoznali, že ich spievali iba tak, ako ich naučili staré mamy a že to boli „asi takie čáry-máry do tanca“. Magické slová boli v minulosti často prítomné pri rôznych rituáloch, čo tiež potvrdzuje obradnú funkciu Iľečiek. Obradná funkcia sa neskoršie vytratila a zostala iba zábavná. No aj napriek tomu bolo zaužívané, že sa mladšie ako 12-ročné dievčence na Iľečkáchnezúčastňovali. Informátorky nám povedali, že sa tohto tanca nezúčastňovali ani mládenci, no Martin Listmajer uvádza, že sa „veľakrát aj chlapci s nimi zabávali“, tiež na filme o Iľečkách a v staršej choregrafii SKUS Jánošík možno vidieť, že sú do tanca zapojení aj muži.

Iľečke dostali názov podľa refrénu nosnej piesne chorovodov. Textový variant na Slovensku poznáme ako detskú pieseň Ani, Ani, Anička červená biela ružička (alebo Heli, heli, helička). Podobné textové varianty nachádzame aj v Hložanoch ako Hrli, hrli, hrlička (MIŠKOVICOVÁ, M : 2003), v Lugu ako Umývaj hrlička(DURGALOVÁ, J. : 2008), v Selenči ako Umívala hrlička (RALBOVSKÁ, K. 1998) a vo Vojlovici ako Elečka. Zaujímavé je, že si ženy v Jánošíku z tej piesne odvodili aj sloveso a pri popise tejto hry informátorky nám častokrát povedali, že sa nešli hrať, resp. tancovať, ale iľečkať sa.

Predtým než sa dievky zišli na stanovenom mieste a zatancovali iľečkovú pieseň, spievali si ulicami rôzne piesne, medzi ktorými boli aj Išlo ďiouča na modľenia, Ľetí, ľetí rôj a i. Pri samotných Iľečkách sa však vedelo, ktoré piesne sa predvádzajú, ale ich poradie nebolo určené a záviselo od dievky, ktorá začínala spievať. Niektoré piesne, ako napríklad Na zeľenej pažiti a Varila som varila, nemali presne stanovené tanečné motívy. Tancovali sa detským poskokom, pričom dievky robili kolesá, krivky, tzv. hada a bráničky podľa vlastného cítenia. Piesne Keď mi do hore pojďeme a Jaňíček Janko sa tancovali jednokročkou do kruhu a von z kruhu v smere hodinových ručičiek. Iné piesne, ako sú Pred vodou za vodou, Už som pochodila a Aká je to hora mali stanovené tanečné prvky. Pred vodou za vodou sa tancovalo tak, že sa dievky rozdelili do dvojíc, ktoré sa postavili oproti sebe a zoradili sa do jedného radu. Každá dvojica zdvihla ruky, akoby urobili bránu, cez ktorú postupne jedna za druhou dvojicou prechádzala a na konci sa zasa zaradila do brány. Formácie sa utvárali až pokým sa nedospievali všetky slohy tejto piesne. V úvode piesne Už som pochodila sa vo veľkom kruhu tancovali dvojkročky, pričom dievky boli pochytané za ruky. V refréne sa urobili dve jednokročky smerom do kruhu, potom si pustili ruky, dali si ich na pás a na záver zatlieskali trikrát podľa melódie. Rovnako sa dvojkročkami začínal aj tanec Aká je to hora. V refréne sa kráčalo po kruhu osem krokov doľava a osem krokov doprava. Tieto dva tance sa tancovali buď v jednom veľkom kruhu alebo v niekoľkých menších.

Chorovody Iľečke bol vlastne spôsob akým sa dievky zabavia, oslávia príchod jari, ale zároveň medzi seba každý rok príjmu nové dievky, ktoré absolvovali konfirmáciu. Podľa slov informátoriek, Iľečke sa v Jánošíku hrávali pod holým nebom ešte aj v 60. rokoch minulého storočia. Neskoršie sa predvádzali aj na svadbách, počas oddychu svadobnej muziky a po začepčení mladej nevesty a zaujímavé je, že sa s týmto zvykom sa na jánošíckych svadbách môžeme stretnúť aj v súčasnosti. To, že sa tieto tance na svadbe tancujú po čepčení, tiež poukazuje na pozostatky obradovej funkcie Iľečiek. Tu totiž dospelé vydaté ženy medzi seba prijímajú mladú nevestu, ktorá sa po čepčení stane ženou.

Podpobné chorovody, pod názvom Elečke, sa zachovali aj vo Vojlovici. Ladilsav Lenovský v knihe Vojlovica – kultúrne tradície Slovákov v Banáte píše, že je to „obradový tanec, ktorý tancovali dievky na jar, v teplom počasí, po skončení pôstu. Tanečná hra bola súčasťou stretnutí mládeže, podobná priadkam. Dievka si pozvala kamarátky, s ktorými elečke tancovala v kruhu pred domom“. Neskôr tieto tanečné formy predvádzali ženy na svadbách, keď si hudba urobila prestávku. Elečke pozostávajú z rôznych piesní, medzi ktorými sú Čo som pochodila, Varila som, varila, Ela, ela, elečka, ktoré sú textovo, melodicky a pohybovo veľmi podobné ako vyššie popísané tance v Jánošíku. K vojlovickým svadobným Elečkám ešte patria piesne Ej, kačena, kačena, Vojlovica, peknuo mesto, Tkam, tkam, tkala som a i.

Prítomnosť chorovodov v slovenskom vojvodinskom prostredí, ich živá podoba pretavená do svadobných hier a spracovanie v knižnom či scénickom variante, poukazujú, že si vojvodinskí Slováci zachovali niektoré skutočne archaické a originálne skvosty slovenského kultúrneho dedičstva. Nemôžeme s istotou tvrdiť, či si predkovia vojvodinských Slovákov Iľečke/Elečke priniesli zo svojej pravlasti (lebo sme sa s podobnými chorovodmi na Slovensku nestretli a obyvatelia Jánošíka a Vojlovice neboli presťahovaní priamo a výlučne z jednej obce, alebo kraja zo Slovenska) a ani že tieto spevno-pohybové tance vznikli priamo v tomto prostredí (lebo ich segmenty, alebo varianty nachádzame aj v iných dedinách v Srbsku). Pravdepodobne sú to tance, ktoré základ majú v tradičných slovenských chorovodoch, no ovplyvnené novým prostredím a rôznymi činiteľmi nadobudli inú, svojskú podobu, ktorá však obsahuje základné typické prvky slovenského folklóru. Preto Iľečke/Elečke považujeme za autentický tanec vojvodiských Slovákov a vzácny segment slovenského ľudového hudobno-tenečného repertoáru. Tanec, ktorý ešte raz potvrdzuje fakt, že komunita vojvodinských, resp. dolnozemských Slovákov obsahuje originálne prvky ľudovej kultúry, vďaka ktorým možno toto prostredie zaradiť do databázy tradičných folklórnych regiónov Slovenska.

ZÁVER:

Tance, podobne ako i jazyk, zvyky, obyčaje, piesne, hudobné nástroje, odev a i. si slovenskí kolonisti priniesli na Dolnú zem pred tromi, resp. dvomi storočiami. Postupom času a pod vplyvom rôznych činiteľov, tanečný folklór niektoré prvky strácal, iné zasa nadobúdal. Súviselo to najmä s rozvojom kultúry národov a menšín, ktoré žijú na tomto území a s ktorými tradičná kultúra Slovákov mala styky. Skúmaním a komparáciou tejto oblasti sa nám ukázalo, že sa niektoré tance a piesne vyskytujú vo viacerých slovenských obciach na Dolnej zemi (alebo ich varianty), ale, prirodzene, môžeme ich nájsť v rôznych publikách a archívoch na Slovensku. Niektoré tance sú však raritné a patria do ojedinelých skvostov tradičnej kultúry tak dolnozemskom, ako i v celoslovenskom kontexte.

Práve tieto tance, piesne a zvyky si do svojho programu Obrazy z Dolnej zeme zaradil UFS Mladosť, s cieľom poukázať na jedinečnosť a originalitu tradičnej ľudovej kultúry dolnozemských Slovákov aj tu, na Slovensku. Dôkladným naštudovaním materiálu, interpretačne a umelecky profesionálnym stvárnením tradičnej ľudovej kultúry Slovákov z Dolnej zeme tento kolektív vrhá nové svetlo na takmer zabudnutý slovenský folklórny región. No zároveň bude prínosným aj pre folklórne kolektívy na Dolnej zemi, lebo po prvýkrát im prinesie možnosť sledovať ako siahnuť po vlastnom autentickom materiáli a umelecky a scénicky ho spracovať na vysokej úrovni. Z tohto aspektu možno s istotou tvrdiť, že umelecký počin Univerzitného folklórneho súboru Mladosť z Banskej Bystrice v podobe Obrazov z Dolnej zeme má mimoriadny a viacvýznamový prínos do celoslovenskej kultúry.

Informátori:

Zuzana Likavcková (rod. Kolárová), 31. augusta 1925 – 10. januára 2012

Eva Šterbová (rod. Kročeková), nar. 2. apríla 1937

Zuzana Kolárová (rod. Tomková), nar. 17. apríla 1942

Zuzana Žiaková (rod. Kročeková), nar. 1. januára 1938

Anna Cesnaková (rod. Kročeková), nar. 4. apríla 1949

Použitá literatúra:

Atlas ľudovej kultúry Slovákov v Juhoslávii. Báčsky Petrovec: Matica slovenská 2002, 296 s.

BEDNÁRIK, Rudolf.: Slováci v Juhoslávii. Bratislava : Vydavateľstvo SAV 1966, 470 s.

BEL, Matej: Historicko-zemepisná vedomosť o Novom Uhorsku. In: Čítanka 1 pre prvý ročník stredných škôl. ed. Gúčiková Monika. Vydavateľstvo Litera, Bratislava 1994, s. 215 – 216.

BOTÍK, Ján: Slováci vo Vojvodine. Nový Sad: Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov 2016, 272 s.

BURLASOVÁ, Soňa: Vplyv dvojakého osídlenia na piesňový folklór Selenče, In: Slovenský národopis 3 XIX, 1971, str. 437-476

BRTÁŇ, Rudolf: Historické spevy a piesne. Tatran, Bratislava, 1978. s. 207.

DRUGOVÁ, Zuzana: Tapantoše – tance a tanečné príležitosti, In: Vojlovica – Kultúrne tradície Slovákov v Banáte. Ed. Jaroslav Čukan. Filozofická fakulta, UKF v Nitre – SKOS Detvan Vojlovica – SVC Báčsky Petrovec 2015, s. 395 – 410.

DURGALOVÁ, Jarmila: Detské ľudové hry v Lugu, In: Lug – Dedinka v údolí, prvých 105 rokov. Ed. Pavel Matúch. Matica slovenská MOMS Lug 2008, s. 108 – 143.

Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1. Ed. Botík, Ján – Slavkovský, Peter. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1995, 455 s.

GODA, M.: Svadobné obyčaje v Slovenskom Aradáči. In: Slovenské pohľady 15, 1895, s. 449

ILIJIN, Milica.: Slovenské ľudové tance vo Vojvodine. Petrovec 1953.

JONÁŠ, Adam.: Svatovski običaji Slovaka u Belom Blatu, s. 136

KMEŤ, M: Utvrđivanje najstarijih tipova svadbenih napeva kod vojvođanskih Slovaka: s. 145

LENOVSKÝ, L., Obyčajové tradície, In: Vojlovica – Kultúrne tradície Slovákov v Banáte. Ed. Jaroslav Čukan. Filozofická fakulta, UKF v Nitre – SKOS Detvan Vojlovica – SVC Báčsky Petrovec 2015, s. 343 – 394.

LISTMAJER, M.: Prečo si sa mladá vydávala (zvyky, obyčaje a piesne v Jánošíku). Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum 2013, 260 s.

MIŠKOVICOVÁ, M.: Detské hry. Báčsky Petrovec : Kultúra 2003, 79 s.

MOSNÁKOVÁ-BAGĽAŠOVÁ, K.: Detstvo našich predkov. Báčsky Petrovec: Slovenské vydavateľské centrum 2016, 152 s.

MOSNÁKOVÁ-BAGĽAŠOVÁ, Katarína: Krajanské kultúrne podujatia na Slovensku. In: Slovenský svetový kalendár 2019. Slovenský kultúrny klub, Báčsky Petrovec, 2018. s. 268 – 269.

PETRÁŠ, J.: Slováci v Aradáči. MOMS Aradáč – Kultúra Báčsky Petrovec 1996, 134 s.

RALBOVSKÁ, Kristína: Ľudová slovesnosť pre deti u katolíkov v Selenči, In: Selenča 1758 –1998. Ed. Jozef Gašparovský. Selenča : Slovan – Báčsky Petrovec : Kultúra 1998, s. 560 – 570

Slováci v Srbsku z aspektu kultúry II. Ed. Sklabinská, M. – Mosnáková, K. Nový Sad : Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov 2013, 407 s.

URBAN, Martin – PAVLÍK, Peter: Rok 1918 a jeho vplyv na Slovákov na Dolnej zemi – impulz na umeleckú tvorbu. In: Dolnozemskí Slováci a rok 1918, Vydavateľstvo Ivan Krasko, Nadlak, 2019. s. 203 – 209.

URBANCOVÁ, Hana: Výskum piesňovej tradície Slovákov vo Vojvodine – dokumentácia a reflexia. In: Slovenská hudba vo Vojvodine – zborník prác 10. konferencie muzikológov a hudobných odborníkov, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, Nový Sad, 2015. s. 9 – 26.

ZOLŇANOVÁ, S.: Selenčské povery, uspávanky, riekanky, detské hry a zábava mládeže, In: Selenča 1758 –1998. Ed. Jozef Gašparovský. Selenča : Slovan – Báčsky Petrovec : Kultúra 1998, s. 542 – 559

Rukopisná zbierka Juraja Rohoňa a Františka Jesenského zo Széchényiho knižnice v Budapešti.

[1] Tieto tri piesne sme použili v Obrazoch z Dolnej zeme. Obrad má však viac piesní a aj tieto uvedené majú viac slôh. Obyčaj sa však vždy začínala piesňou Kukulienka a končila piesňou Hudú huci. Notový zápis všetkých piesní Na kašu možno nájsť v knihe M. Listmajera